Komunikácia

• hlavným prostriedkom dorozumievania medzi  ľuďmi je reč. Produkujú ju ľudia a vzťah autistov k ostatným ľuďom sme už opísali vyššie – je neistý, tak, ako sú neistí, nestáli samotní ľudia. Reč slúži na vyjadrovanie konkrétnych vecí, ktoré potrebujeme, ktoré si žiadame od niekoho, od iných ľudí. Bežné dieťa si od mala spontánne, samé od seba pýta to, čo potrebuje: najprv na to ukazuje, neskôr používa milé detské výrazy. Okolie mu rozumie, aj keď ešte nerozpráva „poriadne“. Už je to komunikácia – rozhovor medzi minimálne dvoma osobami, ktorého sprievodným javom je aj prirodzené hľadenie z očí do očí tých, ktorí spolu komunikujú. To znamená, že na komunikáciu využívame predovšetkým slová, ale aj neslovnú komunikáciu – pohľad, ukazovanie, gestá atď. Slovo, je len zvukové označenie, ktoré nemá priamu súvislosť s predmetom, ktoré označuje (napr. kakao, ako nápoj, by sa rovnako mohlo volať aj celkom inak), slovo, nemá nič spoločné so samotným významom. Keďže autisti myslia veľmi vizuálne, slovo, ako označenie významu je veľmi nehmatateľné, nekonkrétne a teda ťažko zapamätateľné. Aj ostatné spôsoby dorozumievania stoja na veľmi abstraktných základoch, ktoré navyše majú zmysel len ak sa používajú medzi ľuďmi (gestá, ktoré označujú bežné veci, prosby, napr. „pššťt“ – byť potichu, myknutie plecami dohora – „neviem“ a pod.). Na dôvažok sa reč nepoužíva len na žiadanie hmatateľných predmetov, vecí, toho, čo je vidieť a dá sa to podať, ale aj na vyjadrenie zámerov, pocitov, nálad, emócií. To sú všetko očami neviditeľné a neodpozorovateľné javy, ktoré autista nepozná, lebo ich nevidí. Nemôže ich vyjadrovaniu preto ani rozumieť a ani ich sám nevyjadruje. Väčšina autistov sa nikdy nenaučí zmysluplne rozprávať. Asi jedna tretina zostáva celkom nehovoriaca a zvyšok rozpráva, ale ich reč má charakteristické zvláštnosti, najmä tzv. echolálie, čo je vlastne opakovanie počutého ako ozvena.